Válek, Miroslav: Osudy
|
Osudy (Slovak)1943 Keď priviedli ho na okraj tej jamy a dali mu do rúk vrece, aby ho tam vysypal, nebolo to vápno, ale kalcium. Noc zdĺhavá jak kôrnatenie ciev a plná krvi tiekla nad nimi, vysoko v jedliach jej monotónny spev. Ešte sa vystrel, obloha sčernela a zhrbila sa zem. Pes, s Mesiacom v zuboch, ušiel od splavu. Hovoril, že nespí, kašle a ukazoval na hruď bolavú. Ale ten druhý nevedel ešte, kde čo leží, včera v tej tme stratili smer, dlho blúdili, ordináciu prebral až ráno, musel vylamovať dvere, celá tá vec mu bola hrozne trápna. Ani ho neprezrel, povedal iba, že je to nákazlivé, že to potrebuje odpočinok, čas a potom – trochu vápna. 1944 Keď prišli po ňu, umývala schody. Stará, zodratá, celý život umývala schody. Celý život boli od blata. No čo chcete, keď sú v dome chlapi! Starý človek robí všetko zo zvyku. Zo zvyku je, zo zvyku spí a zo zvyku sa trápi. Všetci štyria zahynuli v Povstaní. Keď prišli po ňu, umývala schody. Vždy sa bála lúčenia a rozchodov. »... kráľovnú s kráľom posadili do saní, zaviezli do zlatého hradu a bola svadba dlhá, veselá, na nebi aj na zemi, nad vodou aj pod vodou...« A to je koniec, zakry sa, spi, ináč ťa zakrútim až po bradu, sem do perín tej starej zlej ženy, čo zomrela. Zomrela? Potkla sa, spadla zo schodov. |
