1
Podivní vojaci
v krčme na spadnutie
prevraciame nočnú oblohu
jak veľký čierny džbán.
Popíjame unavené dažde jesene.
A tak pozde
a tak márne
atak slnka začne sa.
Kohúty už odtrúbili dávno svitanie.
Na nás si ľahla noc.
Útočí na nás bubnová paľba melanchólie,
tlačí nás k zemi slzotvorný spleen.
A oddávna pletie sa nám v pomätenej mysli
smutná, malá násobilka odvahy:
Píšeme
zotierame,
zotierame,
zotierame,
2
A potom ráno:
Akýsi priateľ,
dobrý známy,
akási kdesi videná už tvár
pozerá na mňa oknom kaviarne.
Vstane, kývne prstom, zahrozí,
povetrie je plné ekrazitu
a nad nami detonujú oblaky.
- Básnik, uteč, básnik, mlč!
Premieľaj si na obdratom mlynku
perly sĺz,
krúpy hviezdičiek,
neskonalej lásky
sladký perníček.
Básnik, mlč!
3
To som ja,
zafúľaný večný učeň múz.
Zavesil som sa na krk životu,
napil som sa jeho horkej krvi.
A teraz vystupujem zo seba
jak rieka z brehov
a nesiem slovo ešte žeravé,
slovo ešte nenarodené a slepé,
spravím vám z neho krásnu sponu do vlasov,
ostrý nôž a pluh
a všetko, čo sa vám len zachce,
každý predmet nevyhnutný pre šťastie.
Rozkážte, a budú kvitnúť stromy.
Povedzte, a bude zvoniť štrk.
Usínať budete s mojím slovom v srdci
a zobúdzať vás bude k životu.
Ale keď raz
v studenom a hustom daždi
pocestujeme spolu do práce
a ukradomky dotýkať sa budem
vašich vlhkých plášťov,
usmejte sa na mňa
aspoň očami.
