Prichádzava ťava do bufetu,
hovorieva stále jednu vetu:
„Nehnevajte sa, prosím si trochu vody,
som smädná ako ťava.”
Muž v bufete vraví:
„Ale čoby,
to sa stáva!
Želáte si vodu len tak na vypitie,
alebo do zásoby?”
To bola ťava zo zverinca
a vozievala maličkého princa.
Čo na tom, že vždycky iba kúštik!
V piesku cirkusu sa cítila jak v púšti.
A pretože v púšti, ako zdá sa,
servítka nedáva sa
pred hubu,
hovorí ťava ľahostajne:
„Dnes si dám trochu do hrbu!
Do predného sud
a do zadného dva či tri
- nebudeme sa škriepiť o sud.
Voda je predsa ťaví osud!”
Muž v bufete spraví všetko v krátkom čase.
Ťava sa ukláňa mužovi
a odchádza v plnej ťavej kráse.
Svet je pre ňu naraz jasný
a celý ružový.
