1
Až tesne pred vchodom do obchodu som si uvedomil, že to
bol on. Vyhol som sa mu spolu s ostatnými a ani som sa nepokúšal pochopiž, čo sa stalo. So zatvorenými očami som kráčal ďalej, snažiac sa zabudnúť na jeho zakrvavené ruky a bezduchý pohľad. Napriek zdeseniu, ktoré ma na okamih ovládlo,
mi ani nenapadlo, že by sa ma niečo z toho výjavu mohlo
týkať. Tušil som, čo sa deje za mnou. Širokou brázdou, ktorú
svojím pomalým pohybom vyoral medzi návštevníkmi ná-
kupného centra, prešiel k hlavnému vchodu a vykročil do
dažďa. Dvere sa za ním ticho zavreli. Na ich hrubé sklo sa ani
roj múch v jedinom závane vetra zniesli tisíce kvapiek. Rozpľasli sa na ňom a so zlámanými nohami stekali dole, rozmazávajúc mužovu zhrbenú postavu na nepoznanie. Zastavil som
kroky a nabral dych. Ozvali sa prvé výkriky, zopár žien začalo jačať. Neotočil som sa, iba som otvoril oči. Pred obchodom nebol okrem mňa nikto. Všetci sa začali hrnúť smerom von,
preč od miesta znesväteného zlom.
Áno, až vtedy mi došlo, že to bol on.
Zalial ma studený pot, pretože som si vzápätí dal všetko
dohromady. Vbehol som dnu, opäť bez dychu. Ani tam, samozrejme, nikto nebol. Na zemi sa povaľovalo žonglérske náčinie. Loptičky, kruhy, kužele, diabolo. Vedľa pokladnice
ležala prevrhnutá stolička, na policiach sedeli detské hračky. Jediné, čo stálo, bol veľký plyšový hroch pod oknom. Teda okrem mňa. Dvere dozadu boli doširoka otvorené, z tmy sa ozývala hudba. Vianočná koleda. Znela tak pokojne, až som mal na okamih dojem, že je všetko tak, ako má byť. Chodba za dverami nebola dlhá, ale tma a zlý pocit ju robili bezodnou. V tej chvíli na mňa pôsobila ako jama hrobu naplnená oceánom. Ako nekonečne hlboká špina za nechtami. Ako
odzipsovaná čierna diera. Dalo sa ňou prejsť, ale nedalo sa
v nej neutopiť. Vedel som dobre, čo sa za ňou skrýva. Sklad.
Ešte hlbšia tma. Chodieval som tam Lujze pomáhať rozba-
ľovať a triediť tovar. Okrem škatúľ rôznych veľkostí tam toho
nebolo veľa. Tri skrine, smetiak, rádio, malé umývadlo. Na stene nad ním viselo zrkadlo. Nad ním reprodukcia nejakej krajinky. Zákaz fajãiť. Inak nič.
Svetlo.
Asi som ho ani nemal zažínať. V prvom momente ma aj
tak iba oslepilo. Na prstoch som rýchlosťou nervového vnemu pocítil vlhkosť. Stiahol som ruku z vypínača a mimovoľne zaostril zrak. Stiahlo mi žalúdok, mozog mi s hlasným tepaním zavalila červená. Podlaha a steny boli pokryté nesúvislými líniami fŕkancov, bizarných stôp a odtlačkov prstov. Nebolo v tom nič, čo by mohlo dávať zmysel. A to bola zatiaľ len chodba. Na jej konci bola ďalšia odzipsovaná diera. Tá teraz vďaka svetlu z chodby až taká tmavá nebola. Jej okraje vyzerali ako
rozìavené rodidlá. Dvere boli vysadené z pántov, na zárubniach sa ani obrovské šváby krvavili odtlačené dlane. Nemohol som si pomôcť, naplo ma. Všetko predo mnou sa začalo
krútiť. Strop splynul s podlahou, steny sa nahli jedna k druhej. Zaprel som sa do nich rukami a zahľadel pred seba. Zo šera miestnosti trčali bosé nohy. Nemal som inú možnosť, len
sa pohnúť dopredu. Prekročil som prah a so zavretými očami
som nahmatal vypínač.
