Vstal plameň, potočil sa,
urobil dva-tri kroky.
Koľkými jazykmi začal prosiť.
Koľkými rukami posunkoval.
Koľkými nohami prešľapoval.
Snáď bolo možné pozrieť oknom.
Horiacim oknom.
Alebo udrieť na dvere.
Horiace dvere.
Alebo sadnúť za stôl.
Horiaci stôl.
Bol taký rozrušený, taký živý, taký ľudský,
mal ako studňa hĺbku a dno,
môžeš doň siahnuť rukou,
hodiť naň papierovú loďku, ktorá tancuje na vlne,
prejsť nožom a hladina sa za ním zavrie.
Pozreli doň ako do priezračných očí,
videli na druhú stranu,
boli tam korene, dozrieval
a dal sa trhať po jednotlivom plameni
a hádzať na misku, ktorá
pod váhou plameňa neklesala.
