Janík, Pavol: Zrkadlá po zotmení

Kdesi sa zablyslo,
akoby vo mne svitla
hmlistá spomienka
na vznik vesmíru.
Voňala si kvetmi,
ktorých lupene
snežili na naše telá
na zlosť všetkých druhov
komunálnych služieb.
Tvoje oči sa napriek smerniciam
svojvoľne leskli v tme
akoby zrkadlili matné svetlo
nepatrných explózií na oblohe.
Opojne si ma zbavovala zmyslov
a jasného vedomia
v rozpore so zákonom
o boji proti alkoholizmu
a toxikománii.

To tebou
som navždy nezákonne opitý.
Dodnes mi túžbou zadŕhaš dych
v najnevhodnejších chvíľach.
Vybuchuješ vo mne
ako exportná trhavina
uvoľňujúca energiu
ovocných jadier.
V žilách mi pulzuješ
nástojčivá ako ostré svetlo.

Z trvalého porušovania
dopravných predpisov
nás naveky bude usvedčovať
nehasnúci požiar mojej krvi
v spätých zrkadlách
tvojich očí.

Somewhere it’s lit up
as if a misty memory
lights up in me
about the origin of the cosmos.
You smell of the flowers
whose petals
snowed our bodies
to annoy every kind
of communal service.
Your eyes in spite of directives
shine irresponsibly in the dark
as if they reflected the dim light
of insignificant explosions in the sky.
Intoxicating you made me lose my mind
and clear conscience
at variance with the law
on the struggle against alcoholism
and toximania.

For you
I’m illegally drunk forever.
Until today you’ve stopped my breathing with desire
at the most inappropriate moments.
You explode within me
like an export explosive
freeing the energy
of fruit pips.
You pulse in my veins
persistent as piercing light.

Through the permanent breaking
of traffic laws
we will be convicted forever
by an unextinguishable fire in my blood
in the back window
of your eyes.