Janík, Pavol: Slovník cudzích snov

Na počiatku bolo snivo.
Povedala si:
„Stráv so mnou aspoň jeden sen.
Uvidíš – bude to sen,
o akom sa ti ešte ani nesnívalo!“

Zostúp so mnou hlbšie,
snívaj odzadu,
snívaj spätne
v zrkadlovom labyrinte,
ktorý vedie nikam.

Až prídeš na začiatok ničoho,
prisní sa ti vzrušujúci sen.

Zarámuj si ho
a zaves do spálne.

Aby bol stále na očiach,
lebo aj sen, ktorý zíde z očí,
raz zíde z mysle
v zmysle
prastarých zákonov
ľudskej zábudlivosti.

Snívaj si svoje.

Snívaj si sen,
ktorý sa odráža na hladine
zamrznutého jazera.
Sen hladký a mrazivý:

Skľúčené kľúče,
skleslý les,
sklonené sklo.
Poklony zrkadiel.

Svit luny
vo vodnom sne.

Odraz sa z dna
zrkadlového sna.

V obrazárni snov
potom uzrieš
v priamom prenose z detstva
zvyšky dávno zabudnutých príbehov.

Lebo naše zastarané sny
zostávajú s nami.

Nenáhli sa, snívaj pomaly, dôkladne,
až uvidíš kryštalickú konštrukciu
svojej duše,
v ktorej sa budú ligotať sny
- cieľavedomé a zrozumiteľné ako plameň.

Možno si už zbadala,
že nových snov ustavične ubúda.
Míňajú sa.

Čoskoro zažneme
v magickom šere
posledného sna
zúfalý výkrik
hviezdnej noci.

Zaplať mýto do sna
zbaveného zmyslov.

Opakuješ si nahlas
dôvernosti tajných snov,
matným leskom
svojich naliehavých nočných očí
vysvetľuješ tajuplnú reč tmy.

Snívaš, teda si!