Janík, Pavol: Sen zo skla

V miznúcom lesku
pražského hotela Alcron
ťa pozorujem
ako spíš na dne zrkadla.
Jazmínový vánok
roznáša tvoje vidiny,
šumí tvoje nemé túžby.

Všetky rozhlasové stanice
vysielajú tlkot tvojho srdca.
V slúchadlách
všetkých telefónov
počuť tvoj dych.
Na všetkých televíznych kanáloch
ukazujú v priamom prenose
zo zrkadla v hoteli Alcron
tvoju spiacu tvár.

Som televízna kamera
tvojho skleného spánku.
Snívajú sa mi tvoje krištáľové sny.

Perlivo vo mne mrholíš.
Tvoja nahota sa halí
do hmly hotelových záclon,
ktorú sa márne snažím rozfúknuť
posledným výdychom pred usnutím.

Je neskoro.

Lietajúci milenci
nežne zhasínajú
večerné veľkomesto.
Tanečný pár
z fialového neónu
ospalo bliká
na tmavomodrej oblohe.

Diplomati
ušití zo saténu
a vypchaní mydlovými bublinami
opúšťajú operné predstavenia,
koncertné sály a recepcie
a v limuzínach
skonštruovaných zo vzduchu,
tmy a trbletu hviezd
odlietajú ako kométy
do erárnych postelí
v prítmí ambasád.

Končia sa záhradné slávnosti.
Kvitnúce stromy
pijú z fontán.

Na námestiach
sa bez ostychu a bez pohnutia
milujú sochy
všetkých čias,
umeleckých smerov
a veľkostí.

Neúnavné taxíky, sanitky
a hliadkové vozidlá
ticho klesajú na dno rieky,
kým vystrašené ryby
spúšťajú poplašné sirény
a rozsvecujú farebné majáky
strachu.

Prázdnymi ulicami sa vznášajú
meškajúce výletné lode
plné rozochvených svetiel
a ukladajú sa
do posledných voľných výkladov.

Je neskoro.

Z najvyšších poschodí neba
pozvoľna a zdĺhavo
padajú mihotavé lampióny.
Na krídlach nočných motýľov
žiari fosfor.
Počuť
ako tisíc osamelých veží
dýcha
polnočný mosadzný vzduch.

Tak veľmi by som sa chcel
aj ja tebe snívať.

U nestajućem sjaju
praškog hotela Alkron
posmatram te
kako spavaš
na dnu ogledala.
Jasminski vetrić
širi tvoj vidik,
šumi tvoje neme želje.

Sve razglasne stanice
emituju otkucaj tvog srca.
U slušalicama
svih telefona
čuje se tvoje disanje.

Na svim televizijskim kanalima
uživo prenose
sa ogledala u hotelu Alkron
tvoje zaspalo lice.

Ja sam televizijska kamera
tvog staklenog sna.
Sanjaju mi se tvoji kristalni snovi.

Biserno u mene sipiš.
Tvoja nagost se krije
u magli hotelskih zavesa
koju pokušavam uzaludno da oduvam
poslednjim dahom pre sna.

Kasno je.

Leteći ljubavnici
nežno gase
večernju metropolu.
Dvoje plesača
u  ljubičastom neonu
pospano trepere
na tamnoplavom nebu.

Diplomati
sašiveni od satena
natopljeni sapunicom za mehure
izlaze sa operskih prestava
iz koncertnih sala i prijema
i u limuzinama
napravljenim od vazduha
tame i sjaja zvezdi
odleću kao komete
u nacionalne postelje
obližnjih ambasada.

Završavaju se baštenske svečanosti.
Rascvetalo drveće pije iz fontana.

U kvadratu
bez stida i bez pokreta
vole se skulpture
svih doba,
umetničkih pravaca
i veličina.

Neumorni taxi, ambulante
i patrolna vozila
tiho tonu na dno reke,
dok uplašene ribe
pale sirene
i svetionike obojene strahom.

Praznim ulicama
zakasnili brodovi zadovoljstva lete,
puni treperavog svetla
i ogledaju se
u okna poslednjih praznih prodavnica.

Kasno je.

S najvišeg sprata neba
polako i dugo
padaju treperavi fenjeri.
Na krilima noćnih leptira
fosfor sjaji.
Čuti
kako hiljade usamljenih kula
diše
ponoćni mesingani vazduh.

Tako jako bih hteo
dase i ja tebi sanjam.