Janík, Pavol: Sen zo skla

V miznúcom lesku
pražského hotela Alcron
ťa pozorujem
ako spíš na dne zrkadla.
Jazmínový vánok
roznáša tvoje vidiny,
šumí tvoje nemé túžby.

Všetky rozhlasové stanice
vysielajú tlkot tvojho srdca.
V slúchadlách
všetkých telefónov
počuť tvoj dych.
Na všetkých televíznych kanáloch
ukazujú v priamom prenose
zo zrkadla v hoteli Alcron
tvoju spiacu tvár.

Som televízna kamera
tvojho skleného spánku.
Snívajú sa mi tvoje krištáľové sny.

Perlivo vo mne mrholíš.
Tvoja nahota sa halí
do hmly hotelových záclon,
ktorú sa márne snažím rozfúknuť
posledným výdychom pred usnutím.

Je neskoro.

Lietajúci milenci
nežne zhasínajú
večerné veľkomesto.
Tanečný pár
z fialového neónu
ospalo bliká
na tmavomodrej oblohe.

Diplomati
ušití zo saténu
a vypchaní mydlovými bublinami
opúšťajú operné predstavenia,
koncertné sály a recepcie
a v limuzínach
skonštruovaných zo vzduchu,
tmy a trbletu hviezd
odlietajú ako kométy
do erárnych postelí
v prítmí ambasád.

Končia sa záhradné slávnosti.
Kvitnúce stromy
pijú z fontán.

Na námestiach
sa bez ostychu a bez pohnutia
milujú sochy
všetkých čias,
umeleckých smerov
a veľkostí.

Neúnavné taxíky, sanitky
a hliadkové vozidlá
ticho klesajú na dno rieky,
kým vystrašené ryby
spúšťajú poplašné sirény
a rozsvecujú farebné majáky
strachu.

Prázdnymi ulicami sa vznášajú
meškajúce výletné lode
plné rozochvených svetiel
a ukladajú sa
do posledných voľných výkladov.

Je neskoro.

Z najvyšších poschodí neba
pozvoľna a zdĺhavo
padajú mihotavé lampióny.
Na krídlach nočných motýľov
žiari fosfor.
Počuť
ako tisíc osamelých veží
dýcha
polnočný mosadzný vzduch.

Tak veľmi by som sa chcel
aj ja tebe snívať.

In the fading lustre
of the hotel Alcron, Prague
I watch
as you sleep at the bottom of a mirror.
a jasmine breeze
disseminates your visions,
it hums your mute desires.

All the radio stations
broadcast the beating of your heart.
In the receiver
of every telephone
your breath is heard.
On every television channel
they show
your sleeping face
live in the mirror of the hotel Alcron.

I am the television camera
of your glass sleep.
Your crystal dreams are dreamt by me.

Sparkling you drizzle on me.
Your naked ness is veiled
in a mist of hotel curtains
which in vain I try to blow away
with my last breath before I sleep.

It’s late.

Flying lovers
gently switch off
the great night city.
A dancing couple
of violet neon
twinkles drowsily
in the dark blue sky.

Diplomats
tailored in satin
and surfeited with soap bubbles
leave opera performances,
concert halls and receptions
and in limousines
constructed of air,
darkness and glittering stars
fly away like comets
to their state beds
in a twilight of ambassadors.

Garden parties finish.
The blossoming trees
drink from fountains.

In the squares
without shame or movement
statues from different eras,
genres and sizes
make love.

Tireless taxis, ambulances
and police vehicles
quietly sink to the river bed
while the frightened fish
turn on their alarm sirens
and switch on coloured beacons
of anxiety.

In the empty streets
delayed pleasure boats fly
full of trembling lights
and moor themselves
in the last empty shop windows.

It’s late.

From the highest floors of the heavens
leisurely and at length
flashing lanterns fall.
Phosphorescence shines
on the wings of night butterflies.
It sounds
as if a thousand solitary towers
breathed
the brassy midnight air.

So much would I like
to dream you, too.