Janík, Pavol: Predĺžiť si rozum

Chvíľu som váhal,
kadiaľ sa vchádza dnu.
A potom toľko zrkadiel
ako po smrti alebo počas nej.
A toľko neskutočných dievčat
v tej plytkej hĺbke skla.

Tam, kde som vstúpil naposledy
ešte ako chlapec s portrétmi
Pierra Bricea a Lexa Barkera vo vrecku,
je dnes okno malej vinárne.
A nad ním ustavične trvajú
výstražné znamenia
červených pelargónií.
Tie neúprosné semafory,
ktoré mi nedovolia
hovoriť v smere vetra
a odvrátiť sa,
keď sa ku mne blíži múr.

Dorástol som
do výšky platu,
dĺžky dlhov,
miernej dejepisnej šírky
a do veľkosti,
kde sa začína dobová diéta.

Teraz mi už rastú len vlasy,
pomaly a celkom zbytočne.
A tak som prišiel
predĺžiť si rozum
a zbaviť sa kúpnej sily
bezmocného Samsona.

Oklevao sam za trenutak
tamo gde se ulazi u dno.
I posle toliko ogledala
kao posle smrti ili za vreme nje.
I toliko nestvarnih devojaka
u plitkoj dubini stakla.

Tamo gde sam prošao zadnji put
još kao dečak sa portretima
Piera Brisea i Leksa Barkera u džepu,
je danas prozor male krčme.
I iznad nje stalno upozorenja
crvenih muškatla.
Ti nemilosrdni semafori
koji mi ne dozvoljavaju
da govorim u pravcu vetra
i da se sklonim
kad mi se približava zid.

Dorastao sam do
vrhunca zarade,
teških dugova,
pozavidne istorijske širine
i do debljine
gde počinje dijeta za odgovarajući vek.

Sada mi samo kosa raste,
sporo i potpuno nepotrebno.
I tako sam dospeo
da proširim shvatanje
i rešim se kupovne moći
bespomoćnog Samsona.