Janík, Pavol: Predĺžiť si rozum

Chvíľu som váhal,
kadiaľ sa vchádza dnu.
A potom toľko zrkadiel
ako po smrti alebo počas nej.
A toľko neskutočných dievčat
v tej plytkej hĺbke skla.

Tam, kde som vstúpil naposledy
ešte ako chlapec s portrétmi
Pierra Bricea a Lexa Barkera vo vrecku,
je dnes okno malej vinárne.
A nad ním ustavične trvajú
výstražné znamenia
červených pelargónií.
Tie neúprosné semafory,
ktoré mi nedovolia
hovoriť v smere vetra
a odvrátiť sa,
keď sa ku mne blíži múr.

Dorástol som
do výšky platu,
dĺžky dlhov,
miernej dejepisnej šírky
a do veľkosti,
kde sa začína dobová diéta.

Teraz mi už rastú len vlasy,
pomaly a celkom zbytočne.
A tak som prišiel
predĺžiť si rozum
a zbaviť sa kúpnej sily
bezmocného Samsona.