Janík, Pavol: Do modra

Od rána sa neúnavne vrháme do modra,
ktorému chýba hranica medzi vodou a oblohou.
Do modra, v ktorom sa krížia plavebné dráhy rýb
s leteckými cestami vtákov.
Do modra, v ktorom pomalý pohyb lodí
pretínajú ligotavé trupy lietadiel.
Do modra,
ktoré nás silou vôle
sústavne vrhá späť na piesočnú pláž
spolu s ostatnými predmetmi navyše,
spolu s mŕtvymi telami rýb, krabov a medúz,
spolu s útržkami vodných rastlín,
drobnými kamienkami,
vrchnákmi od coca-coly,
spolu s pokrčenými papierikmi
uzavretými vo fľašiach od lahodných nápojov.

Čítame stále odznova
a zo všetkých strán
tie listy bez písmen,
dokonale vybielené životodarným slnkom,
ktoré dobre vie, komu dať príležitosť a komu nie.

Čítame listy bez písmen
a zmrazujúco im rozumieme.
Čítame listy bez písmen,
oplakané spenenými vlnami,
z ktorých pochádza život,
zvuk, farby a bohyne.

Potomkyne bohýň dnes obývajú
nekonečné riviéry celého sveta.
Vyznávajú nahotu
a bohovské motorové člny, autá, pláže, apartmány,
hudbu, filmy
a predovšetkým bohovských mužov.

Pri zmrzlinárskom stánku
som sa do jednej z nich už po stý raz bezhlavo zamiloval.

Nezáleží na tom,
ale bola to tá,
s ktorou ma spája zopár zážitkov, spomienok
a niekoľko detí.
Zaľúbil som sa do nej celkom
a bezo zvyšku.

Zo zmrzlinárskej búdky
sa na nás pri tom usmievali nahé plagátové dievčatá
a portrét štátnika
v bielej admirálskej uniforme
na modrom pozadí,
ktoré práve tak dobre mohlo byť vodou ako oblohou
a v ktorom sa práve tak dobre mohli pohybovať
atómové ponorky ako prúdové lietadlá
a neónové ryby práve tak ako dúhoví vtáci.

Od jutra se neumorno vrtimo u plavom,
kojem nedostaje granica između vode i neba.
U plavom u kome se ukrštaju plivajući smerovi riba
sa ptičijim putevima leta.
U plavom, u kome sporo kretanje lađe
seče blistavi trup aviona.
U plavom
koje nas snažno privlači
stalno baca nazad na peščane plaže
zajedno sa ostalim predmetima, pa čak,
zajedno s mrtvim telima riba, rakova, meduza,
zajedno s parčićima morske trave,
sitnim kamenčićima,
poklopcima koka kole,
zajedno sa zgužvanim papirićima
u bocama ukusnih napitaka.

Čitamo ponovo iz početka
a sa svih strana
ta pisma su bez slova,
potpuno izbledela od sunca koje život daje,
i koje dobro zna kome pružiti priliku a kome ne.

Čitamo pisma bez slova
i razumemo hladnoćom.
Čitamo pisma bez slova
oplakana penušavim talasima,
od kojih potiču život,
zvuk, boje i boginje.

Potomkinje boginja naseljavaju danas
beskrajne rivijere sveta.
Reklamiraju golotinju
i bogovske motorne čamce, kola, plaže, stanove,
muziku, filmove
a pre svega bogovske muškarce.

Kod kioska za sladoled
sam se u jednu od njih već po stoti put zaljubio
do ušiju.

Nije važno,
ali bila je to ta,
s kojom me spaja nekoliko događaja
i nekoliko dece.
Zaljubio sam se u nju potpuno
nepovratno.

Iz kioska za sladoled
su nam se smešile nage devojke sa plakata
i portret državnika
u beloj admiralskoj uniformi
na plavoj pozadini,
koja je mogla prestavljati jednako vodu i nebo
u kojima su se jednako dobro mogle da kreću
atomske podmornice kao i vazdušne letilice
i neonske ribe baš kao i ptice duginih boja.