Janík, Pavol: Anjela poznáš po perí

(Rodičom, ktorých už niet)

V mojej najvnútornejšej vitríne
sa zachveli všetky sklenené spomienky.

Na konci mlčania
počuť vlaňajší dážď,
ako pošepky diktuje
svoj nezrozumiteľný telegram.

Svorka smutných anjelov
zavýja pri svite luny.

Rieka klesá od únavy,
smrteľná duša vody
v nej zľahka padá
na dno.

Cítim ortuť v žilách
po výbuchu krvi
- to v mojich útrobách
vstávajú z mŕtvych
nadzvukoví anjeli.

V hlave mi štartujú
ich ohlušujúce motory.

Keď vzlietnu,
nastane najhlbšie ticho,
v ktorom azda začujem
vzdialené perly,
ako sa sypú na parkety.

Mrazí ma ranná spoveď
zamrznutých sĺz
v mojich čoraz jesennejších očiach.

(For my parents who are not yet - departed-)

In my innermost display cases
all my glassy memories tremble.

At the end of silence
to hear last year’s rain
how it dictates whispering
its incomprehensible telegram.

A pack of sad angels
howl in the light of the moon.

The river falls from weariness,
the mortal spirit of water
in it falls with ease
to the bottom.
               
I feel mercury in my veins
after the explosion of blood
- it’s in my guts
supersonic angels
rise from the dead.

Their deafening engines
start up in my head.

When they take off
the deepest silence begins
in which perhaps I’ll hear
distant pearls
how they pour on the parquets.

A morning confession of frozen tears
freezes me
in my yet more Autumn eyes.