Janík, Pavol: Óda na radosť

Kde sú tie staré básne?
O čom vlastne boli?
A komu na nich záležalo?

Niekde v nás
z nich zostala
časovaná nálož v Norinbergu,
frankfurtské porno-kino,
coca-cola naproti Moulin Rouge,
Lenin v marseillskom výklade,
vyblednutá pohľadnica Côte d’Azur,
doklady ukradnuté v Ríme,
nevyvolané fotografie
šikmej veže v Pise,
noc vo Florencii,
bolonskí buzeranti,
holuby o šiestej ráno
na námestí svätého Marka,
zmaľovaná colníčka
vo vlaku z Viedne
do Devínskej Novej Vsi.

Kde sú tie staré básne?
Už ich nik nenapíše.
Nikomu nikdy na nič neboli.

V Európe náhle vypli prúd.
Nastala tma, tá ktorá bola
pred objavením svetla.
Popamäti chodíme
po plafóne nášho bytu.
Deti sa nám smejú zo spánku.

Pri vchode nikam
nám raz vrátia vstupné
za život,
ktorý stál za to,
aj keď nestál za veľa.

Len smrť sa nevypláca.

Gde su te stare pesme?
O čemu su bile?
Kome su bile važne?

Negde u nama
od njih je ostala
satnina u Nirnbergu,
frankfurtski pornografski bioskop,
koka kola preko puta Mulen Ruža,
Lenjin u marseljezkom izdanju,
izbledela razglednica Azurne obale,
dokumenti ukradeni u Rimu,
nerazvijene fotografije
Krivog tornja u Pizi,
noć u Firenci,
bolonjski homoseksualci,
golubovi u šest ujutru
na trgu Svetog Marka,
našmakana carinarka
u vozu iz Beča
za Devinsku Novu Ves.

Gde su te stare pesme?
Već ih niko neće zapisati.
Nikada nikome nisu trebale.

U Evropi naglo isključili struju.
Vratila se tama koja je bila
pre pojave svetla.
Idemo po sećanju
po plafonu našeg stana.
Deca nam se smeju iz sna.

Na ulazu u nigde
jednom će nam vratiti novac
za ulaznice
u život,
koji vredi
iako ne mnogo.

Samo se smrt ne plaća.