This website is using cookies

We use cookies to ensure that we give you the best experience on our website. If you continue without changing your settings, we'll assume that you are happy to receive all cookies on this website. 

The page of Tholtová, Katarína, Slovak Reception

Image of Tholtová, Katarína
Tholtová, Katarína
 

Reception

Katarína Tholtová: Nočné motýle

Bratislava, Ikar 2010. Edícia Mám talent

Ženy i dievčence sa nám neuveriteľne rozpísali. Chvíľami to vyzerá, že dnes sa menej boja toho, že zmeškajú vlastnú svadbu, než že by mali premeškať svoj podiel na celebritnej sláve. Masy nových virtuálnych svetov vytvorených frenéziou písania však majú nepochybne svoju váhu s priamou úmerou narastajúcu s osamelosťou súčasného človeka a ženy zvlášť. Ak niekto potrebuje napísať srdcervúci príbeh o neslobode či ponížení, alebo ak niekto zacíti v sebe schopnosť solidarizovať sa písaním s utrpením alebo radosťou, určite nie je na tom nič zlé. Písanie, či už dobré alebo zlé, vždy bolo a zostane prostriedkom autoterapie alebo terapie. Ak je dnes písania viac ako inokedy, môže to znamenať, že pribúda objektov terapie i solidarizovaniachtivých jedincov. Nič viac, nič menej: nemusí to bezpodmienečne znamenať aj zvýšený záujem o literatúru a hodnoty ňou vytvorené. Internetová iniciatíva vydavateľstva Ikar Mám talent , napojená na knižné vydania čitateľsky vopred odsúhlasených produktov písania v rovnomennej edícii, má nepochybne najmä svoje ušľachtilé terapeutické poslanie. Ak vďaka takejto súťaživej iniciatíve vznikne aj literatúra, možno to v každom prípade pokladať za pridanú hodnotu a jej vyhlasovateľom možno úprimne zablahoželať, že neuzavreli priestor pre naozajstnú literárnu tvorbu, ktorá – ako je známe – vzniká so všetkými rizikami spravidla v hermetickej autorskej dielni, čo podčiarkli aj angažovaním literárnokritických autorít. Keď držíme v rukách knihu víťazky literárnej súťaže Mám talent sprevádzanú ďalšími štyrmi literárne hodnotnými titulmi, musíme konštatovať, že tej pridanej hodnoty súťaže nebolo málo. Veď román Nočné motýle mladučkej bratislavskej študentky psychológie Kataríny Tholtovej (1987) je nielen objavom novej autorky, ale nepochybne aj výzvou pre celú slovenskú literatúru roky balansujúcu medzi postmodernistickými pokušeniami a tradicionalistickými kánonmi. Je to román s nekrikľavou víziou dôstojnosti človeka dôstojne bojujúceho s mnohohlavými príšerami postindustrializmu, manipulácie a deštruktivistickými hrozbami, rovnako ako s prázdnotou pseudoliterátskych úskokov či textománie vytvárajúcej textové systémy očividne sa vymaňujúce z literárnych kritérií. Katarína Tholtová bez veľkých slov, bez pátosu novátorstva, obyčajnými vetami s jasnou dikciou i jasným významom, trpezlivo a cieľavedome buduje tvar svojej prózy, z ktorého sa napokon vykľuje polyfónne umenie s napätím vo vnútri i navonok, s nejednoznačnou, ale o to zrozumiteľnejšou sémantikou. Pravdaže, objektom Tholtovej výskumov – lebo jej texty chvíľami naozaj veľmi pripomínajú psychoanalytické protokoly freudovského či jungovského razenia – je ľudská duša, alebo ak chcete – psyché so všetkými tajomstvami, pekelnosťami i slasťami, so svojím tajomným totalizmom. Autorka si z možných ponúkajúcich sa variácií vyberie vzorku štyroch subjektov trpiacich nezvyčajnou poruchou – totálnou nespavosťou, a fanaticky ctižiadostivého psychiatra, ktorý si chce na svojich zvláštnych pacientoch vydobyť svetovú slávu. Už spôsob, akým autorka opisuje vzťah postáv k svojmu postihnutiu, svedčí o jemnosti jej nástrojov i o jemnosti videnia sémantiky postáv, ich príbehov a konania i sociálnych kontextov. Postavy svojím vzťahom k sebe i k svojmu konaniu vlastne objavujú vlastnú dušu uväznenú konvenciami či zvonku vnútenými stereotypmi, a podľa zákonov psychoanalýzy sa tým prepracúvajú k slobode. To, čo napokon vyzerá ako vzbura, je len návrat do integrity, návrat do spavosti, ktorej produktom sú sny ochraňujúce osobnosť pred vyprázdnením („ Človek nepotrebuje k životu spánok, ale sny “). Toto objavovanie má však svoj prísny temporytmus a stupňuje sa od tajomnej zdržanlivosti po výbuchy vzbury. V Tholtovej dikcii je však vždy všetko solídne, slušniacke, vyargumentované. I tá hepyendová irónia, ktorá psychiatra uvrhne do blázinca a oslobodených do snov. Napriek tomu čitateľ zažíva spolu s autorkou veľké napínavé dobrodružstvo objavovania duše. Trúfam si povedať, že v slovenskej literatúre dosiaľ neexistuje taký plnokrvný obraz ľudskej psychiky obklopenej civilizačnými hrozbami modernej doby, aký nám predostrela vo svojom nanajvýš vecnom, ale zároveň snivom románe mladá autorka.

Alexander Halvoník

(Editor of this page: P. T.)

Anthology ::
Literature ::
Translation ::

minimap