Zagajewski, Adam (1945–) Works Biography Bibliography   cz de en eo hu it sk pl

Reception

Písanie je azda predovšetkým aktom bratstva. Písanie si vyžaduje samotu, neraz hlbokú a radikálnu, ale táto samota je vlastne tunelom, ktorý vedie k iným ľuďom, tunelom vykopaným v žírnej zemi (a zemou je aj fan­tázia, aj narcizmus, súcit i ľahostajnosť, neha aj aro­gancia, hudba i ambície, krv aj atrament]. Dokonca aj samovrahovia píšu listy. Básnici sa zabíjajú. Kritici zabíjajú, autorov. Čitatelia sapochvtii nudia a topia knižky ako mačence. Ale kto povedal, že bratstvo je ľahké? Nech sa páči, pozrite sa do Biblie... napísal vo svojej predposlednej knihe Dve mestá (Dwa miasta, Kraków 1991) básnik Adam Zagajewski, ktorého knižku veršov práve držíte v rukách; kým dospel k tomuto poznaniu, prešiel svoju krížovú cestu od zapáleného, čistého, a pravdaže i adekvátne naivného účastníka študentskej revolúcie šesťdesiatehoôsmeho roku, cez kontestátorské gestá spolu­zakladateľa azda najagilnejšej básnickej skupiny, aká v Poľsku existovala v prvej polovici sedemde­siatych rokov, až po otvorene opozičné aktivity v pod­zemnom hnutí a Solidarite a emigráciu v Paríži; dokumentmi jednotlivých životných etáp sú v tomto prípade najmä básne, ony svedčia o autorovi i jestvu­júcej realite; (...) poézia „zrelého" Zagajewského je uvažovaním o ľuďoch i o sebe, ale aj „o veciach, o ktorých sa v spoločnosti nehovorí - o bo­lesti, o smrti, o radosti, ktorá nás premkýna, keď má­me do činenia s niečím, čo je v skutočnosti božské... o radosti azda takej istej, akou je radosť niekoho, kto pozoruje strom, kto počúva hudbu, kto záchranil cudzí život alebo vlastnú slobodu.“ (z eseje Solidarita a samo­ta); dúfam, že verše Adama Zagajewskčho, duchovné­ho dediča Czesława Miłosza, nájdu svoj „priestor pre bratstvo" aj u nás: sú predsa venované spriazneným a chápajúcim a tým sa vedia aj odvďačiť - prinášajú totiž hlboké a prežité poznanie, sú syntézou etiky a estetiky, nevtieravej krásy a prostej múdrosti.

Karol Chmel