Ez az oldal sütiket használ

A portál felületén sütiket (cookies) használ, vagyis a rendszer adatokat tárol az Ön böngészőjében. A sütik személyek azonosítására nem alkalmasak, szolgáltatásaink biztosításához szükségesek. Az oldal használatával Ön beleegyezik a sütik használatába.

Hírek

Rankov, Pavol: Us and them, them and us (My a oni / Oni a my Angol nyelven)

Rankov, Pavol portréja

My a oni / Oni a my (Szlovák)

Tí ľudia boli iní ako my. Akoby ani nechceli držať svoj osud vo vlastných rukách. Boli odovzdaní, ale nenazvala by som to pokorou. Spoznala som ich dosť dobre a podľa môjho názoru úprimne verili, že náhle sa všetko vráti späť a celá deväťročná vojna sa vymaže ako zlý sen po zazvonení budíka. Neboli pasívni, bola to viac potlačovaná nedočkavosť, že sa už-už stane to, čo sa má stať. Oni by tomu len uškodili, takže najlepšie je čakať.
Ženy trávili väčšinu času s deťmi. Myslím, že kým boli u nás, vytvorili sme im celkom dobré podmienky, aby sa mohli hrať aj učiť.
Muži stále sedeli v spoločenskej miestnosti a počúvali správy. Keď skončili televízne noviny na jednej stanici, tak prepli na druhú. Občas niektorý z nich vykríkol, akoby uvidel čosi, čo sa ho osobne dotýkalo. Ich malá krajina sa objavovala veľmi často, takže bolo celkom možné, že zazreli blízkych ľudí a známe miesta. Ustavičné sedenie pred obrazovkou malo okrem jatrenia rán aj kladný účinok - muži sa totiž zdokonaľovali v jazyku. Poznali vojenskú a politickú terminológiu nášho jazyka už tak dobre, že v rozhovoroch miešali do svojej materčiny aj niektoré naše slová.
Z posledného večera pred ich odchodom mi utkvela v pamäti jedna situácia. Práve som vydávala večeru (v pondelok, štvrtok a nedeľu dostávali balíčky). Do uší mi doliehal nezúčastnený hlas televízneho reportéra, ktorý objasňoval, čo sa v ich krajine deje. Hovoril, že bola použitá akási nová chemická zbraň, ktorej účinky budú dlhodobé. Potom sa ozvala angličtina. Americký vojenský expert vysvetľoval, že zasiahnuté územie bude neobývateľné päťdesiat až sedemdesiat rokov. Hovoril o látkach, ktoré táto zbraň obsahuje, ale tomu som už nerozumela. Nepochybujem, že práve táto správa bola príčinou, že muži si v ten deň neprevzali večeru.
Nebolo to jednoduché. Vo svojej funkcii splnomocnenca pre utečencov som sa už naučil chápať ich spôsob uvažovania. Aby som bol presný: nechápal som ich, ale predvídal som ich reakcie, hoci motívy mi zostali nejasné. Každú zmenu, ktorú sme od nich vyžadovali, prijali ako svoju ďalšiu prehru. A ja som sa mal v jeden večer postaviť pred nich a povedať, že zajtra na poludnie ich odvezú autobusy. Keď som vypol televízor a začal vysvetľovať dôvody, mal som zrazu pocit, že ich klamem. Samozrejme, že som hovoril čistú pravdu, veď počet utečencov v našom okrese sa naozaj zväčšil natoľko, že sme už museli prijať komplexné riešenie, ale ich oči ma presvedčovali, že som luhár. Bezmocnosť, s ktorou na mňa pozerali, vyvrátila všetky moje argumenty. Tí muži (ženy samozrejme neboli prítomné) pokyvovali chápavo hlavou, ale v skutočnosti boli zúfalí. Určite mnohí z nich poznali z učebníc dejepisu meno mesta, kam ich mali na druhý deň odviesť, ale na nič sa ma nepýtali.
Ich mlčanie ma nútilo, aby som neprestával hovoriť. Vysvetľoval som, že v prednej časti komplexu je múzeum, ktoré zostane aj naďalej otvorené. Oni budú ubytovaní vzadu, kde sú už niekoľko desaťročí kasárne našej armády. Zariadenie je lepšie, ako tu, a rodiny budú mať aspoň minimálne súkromie. Veď v tejto škole žili ako žobráci. Áno, použil som slovo žobráci. Vykĺzlo mi, pretože som sa nedokázal vyrovnať s ich odovzdaným mlčaním. Mohli predsa povedať, že nechcú byť premiestnení na také hrozné miesto a ja by som zajtrajší odvoz odvolal. Ich žiadosť by som predniesol priamo ministrovi. Vysvetlil by som mu, že títo ľudia k nám prišli preto, lebo verili v našu ľudskosť. Mali by sme si ich vážiť práve preto, že si ako úkryt pred vojnou vybrali našu krajinu.
Muži však nevyslovili ani jedinú námietku.
Na predné dvere sme si povylepovali zoznamy. Oni prechádzali od autobusu k autobusu a hľadali svoje mená. Potom si zobrali batožinu (zaujímavé bolo, ako málo toho niektorí z nich mali) a nastúpili. Správali sa kľudne a organizovane. Práve preto ma prekvapilo, keď som pred odchodom zistil, že jeden chýba. Starec, ktorý sa celý čas motal so sklopenými očami okolo mňa, vysvetľoval, že ten chlapec v noci ušiel. Nikto vraj nevie kam.
Keď som telefonoval na políciu, sotva som dokázal vysloviť utečencovo meno a seržant si ho určite zaznamenal nesprávne.
Už po štyroch dňoch bola kapacita kasární obsadená na viac ako päťdesiat percent. Pre mňa to bolo hektické obdobie. Major trávil väčšinu času medzi nimi a ja som musela vydávať aj rozhodnutia, aké sekretárka za normálnych okolností nielen že nerobí, ale ani nesmie robiť. Dávala som nariadenia o privážanom nábytku, oprave kanalizácie, natieraní stien.
Baraky, ktoré som si ani nevedela predstaviť inak, ako vo farbe šedo-zelenej armádnej nudy, sa zo dňa na deň zmenili na žlté a ružové gýče. Bol to typický majorov nápad - keď to už nebude zelené, tak to hneď prestane byť kasárenské.
Asi po týždni major uznal za potrebné privítať ich prostredníctvom vnútorného rozhlasového okruhu. Čo sa však dá povedať ľuďom v ich situácii? On im najskôr oznámil podmienky, v akých žijú. Akoby sami nevedeli, že v jednej izbe bývajú dve až tri rodiny, že raňajky sú ráno, obed v čase obeda a večera až večer. Potom hovoril čosi o tej novej zbrani (vedenie sa totiž rozhodlo využiť správy o jej použití ako zámienku, kvôli ktorej museli byť utečenci presunutí sem). Dôsledky jej použitia budú dlhodobé a tak vláda našej krajiny hľadá riešenie na niekoľko rokov.
Bol to len bezvýznamný incident, záležitosť jednotlivcov, ktorá nemala so vzťahmi medzi celými skupinami ľudí nič spoločné. Rozhodne by som to nenazval konfliktom s obyvateľmi mesta, ako písala tlač.
Zopár mladíčkov z kasární (alebo ako sa vtedy začalo hovoriť - z tábora) sa vybralo na tanečnú zábavu. Mali záujem o domáce dievčatá a domácim chlapcom sa to nepáčilo. Vlastne sa ani nepobili. Možno sa párkrát posotili, ale to bolo všetko. Tí z tábora sa dali rýchlo na ústup a domáci sa ani neunúvali prenasledovať ich.
Na druhý deň, keď som mal službu pri bráne, objavilo sa niekoľko vykrikujúcich výrastkov (z videnia som ich poznal, pretože s nimi mali na vychádzkach problémy aj naši vojaci, kým tu ešte boli kasárne). Zavolali sme policajtov a o desať minút bolo po všetkom. Prvý článok v novinách sa objavil o desať alebo dvanásť dní.
Reakcia majora ma skutočne prekvapila. Obmedziť ich vychádzky len na predpoludňajšie hodiny bolo neprimerané. Čakal som, že hneď po tom, čo im to oznámia, sa nám k bráne nahrnie polovica tábora, aby si ubránili svoje práva. Ale oni prijali obmedzenie ako samozrejmú vec.
V rozhovore s ministrom som upozornil aj na to, že ich nároky sú skutočne minimálne. Jedinou väčšou požiadavkou bolo, aby sme im zriadili modlitebňu. A na to sme mali pamätať aj sami. Minister sa na mňa nepekne pozrel a ja som sa snažil čo najrýchlejšie vysvetliť, čo som mal na mysli. Ja sám som mal na to myslieť. Veď som naozaj nechcel kritizovať jeho, ale seba. Pokúšal som sa vysvetliť, že to patrilo k mojim kompetenciám, ale on sa až do konca nášho stretnutia tváril urazene. Ďalšia zo situácií, ktoré mi potvrdzujú, že vojaci by mali byť podriadení iba vojakom. Civili majú zbytočne veľa emócií a ohľadov - hlavne pokiaľ ide o ich vlastnú osobu.
Ošetrovateľka nám vysvetľovala, že toto opatrenie sa týka bez výnimky všetkých detí. V sektore B alebo C sa vraj objavila detská epidémia, ktorá sa prejavuje horúčkami a hnačkami. Dve deti umreli a vedenie tábora musí zabrániť, aby sa tragédie opakovali. Kým nebude nebezpečenstvo nákazy zažehnané, budú deti izolované v novopostavenom sektore L, kde sa o ne vzorne postarajú. Je tam niekoľko lekárov a najmodernejšie technické vybavenie. Navyše vedenie tábora tam plánuje začať so systematickým školským vzdelávaním.
Ošetrovateľke som sa to neodvážila povedať, ale myslím si, že príčinou epidémie je strava. Veď je to čím ďalej tým odpornejšie. Niekedy sa mi zdá, akoby na nás skúšali stráviteľnosť nejakých nových látok a výrobkov.
Myslím, že zákaz vychádzok bol správny. Veď nákaza mohla byť privlečená z mesta. A keď nie, tak by bolo veľmi nepríjemné, ak by sa rozšírila z tábora do okolia. Tunajší ľudia nás zatiaľ znášajú veľmi dobre, tak sa musíme snažiť, aby sme im nespôsobovali žiadne problémy.
Už aby boli deti zdravé. Je mi ľúto ich matiek. Chudery, ani nevedia, ako sa ich dcérky a synčekovia cítia. Povráva sa, že niekoľko detí zomrelo. Musí sa nájsť niekto, kto poprosí vedenie tábora, aby nás lepšie informovali.
Ja im neverím ani slovo. Určite je celá aféra o sexuálnych orgiách kdesi v sektore H vymyslená. Slúži im to iba ako zámienka, aby oddelili mužov a ženy. Nechápem, čo z toho majú, že nás donútili, aby sme sa v priebehu niekoľkých minút presťahovali.
Je tu zo dňa na deň viac vojakov. Včera som o tom hovoril s niektorými inými mužmi. Aj oni si to všimli. Keď sme sem prišli, tak sme uniformu nevideli celý deň, teraz stoja na každom rohu. Chápem, že ich úlohou je vytvoriť kordón medzi sektormi mužov a žien, ale keďže toto rozdelenie považujem za zbytočné a neprirodzené, nesúhlasím s ich prítomnosťou.
Skutočne sa nám nemusia ospravedlňovať, že sa kdesi v diaľke strieľa. Veliteľ tábora nás prostredníctvom rádia ukľudňoval, že je to pravidelný armádny výcvik, ktorý sa koná v tomto zariadení naďalej, hoci kasárne sú už zrušené. Dobre, nech sa koná. Žiadnej z nás to nevadí a nepripisujeme tomu nijaký význam. Až na tých pár čiernych vtipov, ktoré o streľbe začali kolovať.
Ja som výstrely skoro ani nepočula. Viac by ma zaujímalo, kedy mi ukážu moje dcérky. Sú ešte stále v detskom sektore. Žiadna epidémia predsa netrvá tak strašne dlho.
Tiež by nám mali vysvetliť, či vojaci majú právo používať násilie. Pripúšťam, že tá žena chcela porušiť zákaz a prešmyknúť sa do mužského sektoru, ale to ešte nie je dôvod pre údery a kopance.
Veliteľ sa snažil hovoriť autoritatívne, ale ja som dobre počul, ako sa mu trasie hlas. Určite mal trému, veď po prvý raz videl pred sebou nastúpený celý tábor. Doteraz nikdy nehľadel na tú obrovskú ľudskú masu, ktorá mu je podriadená.
Informácia, že od budúceho týždňa začneme pracovať, väčšinu z nás potešila. Samozrejme, že chceme mať našetrené peniaze pre časy, keď začneme nový život. Ale mohol nám aspoň povedať, koľko budeme dostávať. Ak odpočítajú stravu a ubytovanie, tak to asi veľa nebude.
Každopádne je to aspoň nejaká perspektíva do budúcnosti. To by bolo úžasné, žiť opäť s manželkou a deťmi kdesi vonku.
Tento veliteľ je zvláštny človek. Núti nás robiť veci, ktoré nechceme, a potom chce od nás súhlas na samozrejmosti, ktoré isto každého potešia.
Tak to bolo aj teraz. Mali sme sa rozhodnúť, či chceme nový odev. Pravdaže áno. Vôbec nám nevadí, že budeme všetci oblečení jednotne. Len aby to bol pevný a teplý overal, ktorý sa nám pri práci nepoškodí.
Nie je nič horšie, ako sa spotiť pri práci a potom prechladnúť počas nástupu v studenom daždi a vetre. Tri nástupy denne sú vyčerpávajúce nielen pre nás, ale zbytočne zaťažujú aj ich.
Ale aj tak mám vietor rada. Aspoň odnáša preč smradľavý dym z veľkého komína v prednej časti tábora. Voľakedy tam vraj bolo múzeum.

Apríl 1997


Us and them, them and us (Angol)

These people were different from us; as if they didn’t even want to keep their destiny in their own hands. They were resigned, but I wouldn’t call it humility. I’d got to know them quite well and I reckoned they honestly believed that everything would suddenly turn round and the whole nine-year war would be flushed away like a bad dreamed after the alarm clock goes off. They weren’t passive; it was a more a pent-up impatience that was going to happen had to happen. They’d only spoil things so it was better to wait.
The women spent most of the time with the children. I think that while they were with us we created pretty good conditions for them to learn and play.
The men always sat in the communal area and watched the news. When the news finished on one channel they switched to another. Occasionally one of them would exclaim as if he’d seen something which affected him personally. Their little country was often on the news so it was quite possible that they saw people and places well known to them.
It wasn’t simple. In my role as plenipotentiary for refugees I learnt to understand their way of thinking. If I can be more precise: I didn’t understand them, but I could predict their reactions although their motives were unclear to me. Each change that we required of them they took as a further loss. And one evening I had to stand in front of them and tell them that the next day at midday buses would be taking them away. When I switched the TV off and started to explain the reasons to them I suddenly had the feeling that I was lying to them. Of course I was telling the unvarnished truth that the number of refugees in our district had risen so much that we had to accept a complex solution, but their eyes convinced that I was a liar. The helplessness with which they looked at me turned all my arguments against me. The men (the women, naturally, weren’t present) nodded their heads in understanding, but in fact they were in despair. Certainly a lot of them knew from history text books the name of the town where they were going the next day but they didn’t ask me about anything. Their silence forced me not to stop talking. Yet they could have said that they didn’t want to be moved to such a terrible place and I should cancel tomorrow’s deportations. I could have presented their request directly to the Ministry.  I could have explained that these people had come to us because they believed in out humanity. We should respect them simply because they had chosen our country as a refuge from war. Yet the men didn’t utter a single objection.
We stuck up lists on the front doors. They went from bus to bus looking for their names. Then they took their luggage (it was interesting how little they had with them and got on the buses. They behaved calmly and in an organised fashion. So I was really surprised when I found out before their departure that one had gone missing. An old man who wandered around all the time with his eyes down explained that a boy had run away during the night. Nobody knew where.
When I phoned the police I could hardly pronounce the refugee’s name and the sergeant certainly wrote it down wrong.
Even after four days the barracks was over capacity by more than fifty per cent. For me it was a hectic time. The Major spent most of his time among them and I had to issue decisions that a secretary under normal circumstances would not do let alone be allowed to. I gave orders on transported furniture, the repair of drains and the painting of walls. The barracks which even I couldn’t imagine other than in the colours of a grey-green military boredom from day to day changed to a yellow and pink kitsch. It was an idea typical of the Major. If it wasn’t green it would immediately stop being a barracks.
After about a week the Major agreed that it was necessary to welcome them through the internal radio network. But what could be said to people in their situation? He informed them about the conditions in which they were living. As if they didn’t know that two or three families were living in one room, that breakfasts were in the morning, lunch at midday and supper in the evening. Then he told something about the new weapon (the leadership had decided to use the news of its use as an excuse for moving the refugees here). The consequences of its use would be long term and so the government of our country will be seeking a solution for a number of years.
It was only an unimportant incident, something involving individuals who had nothing in common with the whole group. I wouldn’t call it a conflict with the citizens of the town as the press wrote.
A few youngsters from the barracks (or as it had begun to be called - the camp) decided to go dancing. They were interested in the local girls and the local boys didn’t like it. Actually they didn’t even fight. Perhaps they jostled each other a few times, but that was all. The ones from the camp left quickly and the locals didn’t even have to chase them.
The next day when I was on duty at the gate a few shouting teenagers appeared at the gate (I knew them by sight because our soldiers had had problems with them while it was a barracks). We called the police and in ten minutes it was over. The first article appeared in the press in ten or twelve days.
The Major’s reaction really surprised me. To limit their walks outside only to the time before midday was not pleasant. I was waiting for half of the camp to rush immediately after the announcement to the gates in order to protect their rights. But they accepted the restriction as a normal matter.
In a discussion with the Ministry I advised that their demands were really minimal. The only major requirement was to organise a prayer room. And we should remember that for ourselves. The minister looked unpleasantly at me and I tried to explain very quickly what was on my mind. I’d had to think about it myself. Indeed I didn’t want to criticise him, but myself. I tried to explain that it belonged to my competencies, but his face looked offended until the end of the meeting. It was another of those situations which convinced me that soldiers should only be subordinate to soldiers. Civilians have many useless emotions and reservations - mainly when it comes to themselves.
The nurse repeated to us many times that this measure concerned all the children without exception. In Sector B or Sector C a children’s epidemic had appeared which showed itself with fevers and diarrhoea. Two children died and the camp authorities had prevent a repetition of these tragedies. As long as the danger of infection had not passed away children would be isolated in the newly-built Section L where they would be taken care of properly. There were doctors and the latest equipment. What was more the camp authorities had plans to begin systematic school education.
I didn’t dare tell the nurse, but I think the reason for the epidemic was the diet. It seemed to be rather disgusting. Sometimes it seemed to me they were testing their metabolism with new products and materials.
I think that forbidding going out was correct. An infection could have come from the town. And the contrary would have been very unpleasant if an illness had spread from the camp to the locality. People remain there until then very well and so we have to try not to cause any problems. The children are still healthy. I was sorry for their mothers. The poor things don’t even know how their sons and daughters have been feeling. It’s said that some of the children have died. We have to find somebody who will request the camp authorities to keep us better informed.
I don’t believe a word of it. Certainly the whole affair of sexual orgies somewhere in Sector H was invented. It serves as a pretext to separate the men from the women. I can’t understand what they gain from forcing us to move in a few minutes.
Every day there are more and more soldiers. I mentioned to some other men yesterday. They’d noticed it too. When we arrived we didn’t see a uniform the whole day. Now they’re standing on every corner. I understand that the exercise is to create a cordon between the sectors of men and women, but I consider this separation as pointless and unnatural, I don’t agree with their presence.
Really they don’t have to apologise to us that somewhere in the distance there’s shooting. The camp commander reassures us through the medium of the radio that it’s the regular army training which goes on at this institution although the barracks have been abolished. Fine, let them continue. Not one of us is bothered and we don’t give it any significance. There are only a few black jokes which have circulated about the shooting.
I hardly heard any shots. I’m more interested in when they’re going to show me my daughters. They’re still in the children’s sector. An epidemic shouldn’t last so long.
They should explain to us if the soldiers have the right to use violence. I concede, that the women wanted to disrupt the interdiction and slip into the men’s sector, but that’s no reason for kicks and blows.
The commander tried to speak authoritatively, but I heard well how his voice shook. He’d certainly got the jitters when he saw the whole camp standing in front of him. Until then he’d never looked at the huge human mass subordinated to him.
The information that from next week we’d start working made most of us glad. Of course we want to have money saved for the time when we start a new life. But at least he could have told us how much we’d be getting. If they calculate food and accommodation as part it won’t be much. Anyway it’s a prospect for the future. It would be wonderful to live somewhere outside again with my wife and children.
This commander is a strange man. He forces us to do things that we don’t want and then he wants our agreement for what will obviously please us all.
It was the same as now. We had to decide if we wanted new clothes. Naturally. It doesn’t bother us that we’ll be dressed the same. Just tough warm overalls which won’t get damaged at work.
There’s nothing worse than getting sweaty at work and then getting a cold in the line-up in the cold wind and the rain. Three line-ups a day are tiring not only for us, but a useless burden for them, too. But despite this I like the wind. At least it carries the stinking smoke from the chimney in front of the camp. There used to be a museum there sometime.




minimap