Ez az oldal sütiket használ

A portál felületén sütiket (cookies) használ, vagyis a rendszer adatokat tárol az Ön böngészőjében. A sütik személyek azonosítására nem alkalmasak, szolgáltatásaink biztosításához szükségesek. Az oldal használatával Ön beleegyezik a sütik használatába.

Hírek

Laučík, Ivan: Trblet v oku

Laučík, Ivan portréja

Trblet v oku (Szlovák)

Pripusťme, že existujú dôvody, pre ktoré sa niekto potrebuje vedome generačne vymedziť. Existujú dlhé krízy koncepcií zakryté falošným nadšením alebo prázdnymi rečami, existujú zlomy v čase, náhle pocity špiny alebo nezaslúženej voľnosti, spoločné skúsenosti s ilúziami. Ak organicky vznikne generačný pocit, má právo existovať, hoci len pár hodín... Vlastne je to hviezdna chvíľa pre mládež: slobodne si vyberá svojich predkov spomedzi osvietených a rozpráva sa s nimi ponad čas. Potrebuje morská vlna vedieť, že raz dorazí k brehu?
Šesťdesiate roky v Československu poskytli dosť dôvodov pre generačný pocit. Narodení v čase vojny, s detstvom v období vrcholiaceho stalinizmu, s dospievaním počas chruščovovského odmäku. S tvrdo vymedzenou generáciou víťazov z roku 1948, ktorí pred našimi detskými očami účtovali s nepriateľmi vo vlastných radoch. Tí sa verejne priznávali k najťažším zločinom – a nám vysielali do tried cez školský rozhlas ich zlomené hlasy. Naši učitelia pozerali do okien, my sme strnulo sedeli a mysleli na niečo iné. S kamarátmi sme sa zhodli na tom, že nám sa niečo také nemôže stať! Nastal politický odmäk, ale ľady neroztopil, len oblizol ich povrch. Už sme boli na vysokých školách, keď režim prepustil nespravodlivo odsúdených. Zaujímal nás zvlášť osud básnika Ladislava Novomeského – ako a čo robí, keď je už zase taký slobodný... ale ten sa vrátil v poéme „Vila Tereza“ do čias mladosti, keď sníval o komunizme. Pre našu generáciu bol jeho osud dôležitý preto, lebo sme si hovorili – ak komunisti dokázali toto urobiť svojmu (básnikovi), čo urobili a čo sú ešte schopní urobiť nekomunistovi?
Ako reakcia na politický odmäk a zároveň ako jeho súčasť bol založený literárny časopis „Mladá tvorba“. Snáď sa režim nádejal, že literatúru mladých vyformuje pod svojím dohľadom. Bola to jeho ilúzia, ale pre nás možnosť komunikovať aspoň v rámci generácie. Časopis nás sprevádzal celé šesťdesiate roky – zanikol začiatkom sedemdesiatych rokov na začiatku normalizácie. Ďalšie dve desaťročia už režim nemal odvahu povoliť samostatný literárny časopis pre mladých.
V roku 1970 som sa na ulici stretol so spolužiakom zo strednej školy a v rozhovore som spomenul aj okupáciu – a vtedy ma bývalý spolužiak upozornil, aby som to slovo pred ním nehovoril, lebo pracuje na polícii – ale v civilnom obleku. Aby som sa však nebál, lebo on moje prerieknutie nikomu neoznámi, veď sme kamaráti. Teda na toto som nebol vôbec pripravený – že „tajný“ môže byť aj z mojej generácie, že som s ním sedával v jednej školskej lavici. Tým skončil môj „generačný pocit“ vo veku dvadsaťšesť rokov. Asi to tak muselo byť – fyzický vek stratil svoj príznak, dôvera bude odteraz vzácna. „V osamelých havranov sa zmenil kŕdeľ sokolov“ – napísal náš klasik už po revolúcii roku 1848.
Žil som od svojho narodenia v malom meste Liptovský Mikuláš, obdivuhodnom dlhým a pokojným spolužitím troch konfesií a troch jazykov, v meste, kde boli v roku 1848 skoncipované „Žiadosti slovenského národa“, prvý slovenský politický program, kde sa aj slovenskému jazyku dostalo kultivácie a básnického výrazu. Mohlo to byť dodnes multikultúrne mesto, keby nebolo 20. storočia. Keďže mesto bolo malé, každému režimu sa zdalo, že si s ním ľahko poradí, že mu vygumuje pamäť alebo preoperuje mozog. Možno tento vonkajší tlak spôsobil, že sa tu staršie generácie intenzívne rozprávali s mladšími. Sám som dostal odkazy z minulosti od skoro neznámych ľudí, ani som nevedel, čím som si získal ich dôveru. Dnes sa mi zdá, že to boli knihy Jacka Londona alebo miestneho rodáka, spisovateľa Martina Rázusa v mojich rukách, čo im pomohli identifikovať adresáta odkazov zo zaniknutého sveta starého Liptovského Mikuláša. V čase môjho detstva začiatkom päťdesiatych rokov otvárali sa teda ústa generácii narodenej v Rakúsko-Uhorsku, žijúcej v Česko-slovenskej republike, v Slovenskej republike, opäť v Československej republike, dokonca po roku 1948 v „novej epoche ľudstva“. Počas jedného ľudského života boli v toľkých štátoch a politických zriadeniach bez toho, aby sa pohli z Liptovského Mikuláša.
Oči obyvateľov mesta preto nie bez príčiny vždy hľadali aspoň na horizonte stálosť a večitú nehybnosť v tatranskom štíte Kriváň, v štíte, ktorý sa žiadnemu režimu nepodarilo premenovať, ako sa to stávalo iným vrcholom Tatier.
S pohľadom upretým na nehybné Vysoké Tatry vypočul som si aj ja medzi svojím 10. a 12. rokom „stredoeurópsky odkaz“ istého bezdetného pána Donáta z Liptovského Mikuláša.

Mal takmer 60 rokov, bol údržbárom strojov v textilnej továrni a po práci prichádzal do krajčírskej dielne môjho otca na kus reči. Bolo to v časoch, keď sa ľudia pri stretnutiach na ulici prestali rozprávať kvôli nepríjemnostiam, ktoré im mohli vzniknúť z náhodne vyrieknutého slova. Do mesta sa prisťahovalo mnoho neznámych tvárí, kdesi ďaleko a vysoko bolo už o meste rozhodnuté, že sa z neho vytlačia pôvodní obyvatelia prílivom „pracovných síl“ z iných miest a dedín. Bol to pán Donát, čo ma upozornil na príznakový moment osobnej voľby v tomto priestore, a síce na voľbu menšieho zla oproti zlu väčšiemu. Výsledkom jeho permanentnej voľby menšieho zla bolo iba to, že prežil. Bol židovského pôvodu ako kedysi jedna tretina obyvateľov mesta. Kedysi bol obchodníkom s anglickými látkami, za mojich čias už údržbárom textilných strojov a na Nový rok chodil na bohoslužby do evanjelického chrámu z vďaky za pokrstenie v roku 1941. Nezabudol na tento dobrý úmysel evanjelickej cirkvi, hoci mu nepomohol, dva roky sa ukrýval v lesoch, ba raz unikol pred prenasledovateľmi iba v ponožkách hrebeňom zimných Nízkych Tatier. Po vojne sa pokúšal ďalej viesť svoj obchodík s látkami, ten mu ale po roku 1948 znárodnili.

Udivovalo ma ako chlapca, že si tento starý muž zachoval ešte zvedavosť – počúval správy BBC a porovnával ich s inými správami európskych rozhlasových staníc. Bol bez ilúzií, tešil sa zo života, na ničom nelipol. Práve to nelipnutie na veciach ma nebadateľne učil v rozhovoroch o Martinovi Edenovi a tak trochu aj o sebe. Päťdesiate roky, ktorými som vstupoval do vedomého života – a on ho pomaly opúšťal, taký zvedavý a múdry, boli však o niečom úplne inom. Pán Donát mi ešte odporučil na čítanie Robinsona Crusoa... akoby predvídal časy, ktoré nastanú.
V tom čase sa mi prihovoril aj iný sused z ulice - bývalý senátor za Komunistickú stranu Československa v medzivojnovom parlamente, povolaním mlynár, od ktorého som prvý raz      počul vetu: Takto som si to nepredstavoval... Jeho zásluhy o „nový svet“ boli práve zlikvidované procesmi s „buržoáznymi nacionalistami“, nedávnymi spolubojovníkmi, ešte bol aj v podozrení, že priveľa vie o minulosti. Práve sa totiž prudko menila minulosť, a to tak, aby vyhovovala súčasnej Moci. Starý pán v rozhovoroch s chlapcom, ktorý čítal knihy Martina Rázusa, už nechcel zachraňovať svoju skutočnosť, len zdôrazňoval, že všetko bolo inak!
Rýchlosť a vehemencia zmeny ešte aj v deťoch vyvolala pochybnosť o pravdivosti akéhokoľvek tvrdenia, vzniklo v nich tušenie, že budú musieť hľadať pravdivosť samé, osamotene a v tajnosti. Len deti zachraňovali knihy vyhodené na kope uhlia pred školou! Hľa, literárne almanachy z tridsiatych rokov, plné mien, o ktorých sa neučili na hodinách literatúry; Fichte, Masaryk, Gide, ročníky zviazaných „Slovenských pohľadov“. „Ale prečo sa knihy vyhadzujú?“ pýtali sa deti učiteľov. „Lebo sú písané starým pravopisom!“ Takto sme boli svedkami použitia pravopisnej reformy (1953) ako zbrane hromadného ničenia kníh, dokumentov predchádzajúcich generácií. Keď sme neskôr čítali knihu Raya Bradburyho  „Fahrenheit 451“ a ešte neskôr knihu Georga Orwella „1984“, neboli sme ničím prekvapení, mohli sme týchto autorov ešte doplniť o jemnôstky a detaily z našej reality.
Po roku 1968 sme zažili ako mladí ľudia aj stroskotanie generácie „otcov“, a to vrátane tých jej príslušníkov, čo vykonávali tzv. normalizáciu. Skoro sme uverili, že žiadny pokus o niečo v tejto krajine sa nemôže skončiť inak ako stroskotaním. A opäť boli vyradené z knižníc tony kníh - tentoraz išli do „skladov“ v debnách, lenže tie „sklady“ neboli chránené pred dažďom. Keď sa o dvadsať rokov debny otvorili, knihy boli už plesnivé alebo napuchnuté od vlhka. Už sa do regálov knižníc nevrátili.
Len v 20. storočí sme ako spoločnosť najmenej päťkrát  začínali, žijeme v atmosfére začiatku - a zároveň stroskotania. Pri toľkých prepisovaniach minulosti do oficiálnej histórie, zosilnela dôveryhodnosť histórie rozprávanej (oral history), ktorá zachovala aj osobný moment - ako sa kto kedy zachoval. Z toho vyplývajú aj v súčasnosti fantastické prekvapenia. Stanete sa napríklad objektom láskavej pozornosti neznámeho človeka, lebo vyšlo najavo, že váš otec niekomu pred päťdesiatimi rokmi podal ruku vtedy, keď na toho človeka pľuvali - a to bol otec vášho dobrodincu. Tiež sa vám to môže stať opačne, ak sa váš predok zachoval niekedy necitne. Tento dosť iracionálny prvok funguje ako stereotyp správania sa. Má povahu „súkromnej spravodlivosti“, ak ho chceme vnímať pozitívne.
Naša oral history vytvorila stereotypy aj vo vnímaní susedných národov. Učíte sa v škole svoje národné dejiny, právo a spravodlivosť je v nich stále na vašej strane a neprávosti u susedov. Jedného dňa sa opýtate: Čo sa vlastne o sebe učia Maďari, Poliaci, Česi, Ukrajinci alebo Rakúšania? Už tušíte, že to nebude inak, ako je to vo vašich učebniciach - právo a spravodlivosť je tiež na ich strane. Prežili sme na vlastnej koži pokus o československé dejiny - a ani tie neboli celkom v poriadku. Chtiac-nechtiac sa v nich porovnávalo neporovnateľné. Je vôbec nejaká nádej, že sa napíšu dejiny spoločného priestoru, ktoré by sa dali pri dobrej vôli akceptovať všetkými? Táto predstava ma až mrazí nereálnosťou, dúfajme, že dočasnou. Radšej si spomeniem na rozhovor so staručkou Budapeštiankou - keď sme jej po nemecky vysvetlili, že sme Slováci, starenka vyhlásila: Aj Slovák je človek! Trochu nás to zabolelo, ale predsa sme pokračovali v rozhovore, nakoniec veľmi milom a priateľskom. Veď o rozhovor ide... Iba z monológov nasledujúcich po sebe rozhovor nevzniká.
Vraciam sa k zvedavosti - na susedov. Tento dar boží a zdá sa, že aj základ prirodzenej inteligencie, je na Slovensku stále prítomný. Aj slovenský jazyk zostal priepustný - pokojne čítame v češtine a rýchlo sa dokážeme zorientovať aj v poľštine. Slušne sme dotovaní prekladmi z maďarčiny a nemčiny, môžeme ich čítať aj v českom preklade. Dôležité však je, že sa za ostatných desať rokov vytvorili osobné kontakty, že informácie o susedoch nie sú sprostredkované len televíznou žurnalistikou. Našťastie! Platí to aj o Nemecku a o Rakúsku. Totiž... častice a citoslovcia, trochu skeptický úsmev a pohľad do očí, prinavracajú nás rýchlo k vedomiu hlbšej príbuznosti. Faktom je, že sa Slováci žijúci v iných národných spoločenstvách a v iných spoločenských pomeroch integrujú - asi tak ako biblický Jozef v Egypte.
Jedného dňa dospievame k poznaniu - alebo sa k nemu len vraciame? – že „generačný pocit“ nie je iba prázdny pojem. V konečnom dôsledku sme boli vymedzení intervalom, ocitli sme sa v ňom „v mase“ – a v nej boli obsadené všetky biblické role. Ak boli – boli sme aj my generáciou. V tejto fáze poznania nás už viac spája nevypovedateľné zoči-voči nasledujúcim generáciám. Ale či sme aj to nevnímali ako deti u tých, čo nám odovzdávali odkazy zo zanikajúceho sveta? Povedali sme vtedy, že majú v očiach trblet, lebo sme nechceli povedať slzy.
Ľudská vlna generácie obsahuje aj všetkých povedľa nás, tých, čo sa zrodili v iných jazykoch, ale vďaka žitiu v čase a priestore, kryjú sa nám obsahy pojmov a rozhovor je ďalej možný. Myslím na pozdného Gottfrieda Benna, na báseň „Stretol som sa s ľuďmi“ (Menschen getroffen): Často som sa pýtal a nenachádzal odpoveď (Ich habe mich oft gefragt und keine Antwort gefunden) / odkiaľže sa berie tá jemnosť a dobrota (woher das Sanfte und das Gute kommt) / ani dnes to neviem a už musím odísť (weiss es auch heute nicht und muss nun gehn).




minimap