Ez az oldal sütiket használ

A portál felületén sütiket (cookies) használ, vagyis a rendszer adatokat tárol az Ön böngészőjében. A sütik személyek azonosítására nem alkalmasak, szolgáltatásaink biztosításához szükségesek. Az oldal használatával Ön beleegyezik a sütik használatába.

Hírek

Lipska, Ewa oldala, Szlovák Fogadtatás

Lipska, Ewa portréja
Lipska, Ewa
(1967–)

Recepció

„ Keď prirovnáme bielobu k snehu, k nemocničnej izbe alebo ku kytici sedmikrások, už samou voľbou prirovnania komentujeme chvíle a situácie, o ktorých píšeme”, napísala kedysi (1981) Ewa Lipska v úvode k jednému z výberov svojich básní. Autorka, ktorej poéziu už od počiatku charakterizuje irónia, odstup, zdanlivo chladná reflexia, takto celkom jednoducho naznačuje škálu možností, aké sa otvárajú nielen pred tvorcom, ale azda pred každým človekom pri pohľade na svet. Ak jej poézia, plná vážnosti, sústreďujúca sa na najdramatickejšie stránky ľudskej existencie, je vždy – akosi prirodzenie – „pošitá” iróniou, je to v podstate „výraz bolestného nesúhlasu so svetom” (Michał Łukaszewicz). Odstup, vnímanie absurdnosti sveta, existenciálna neistota, ba od zbierky k zbierke sa prehlbujúce „ponory” do čoraz privátnejších vrstiev skeptického „ja” patria k erbovým znakom poetky nielen oficiálne odmeňovanej najvýznamnejšími literárnymi cenami (Cena A. Bursu, Cena Kościeliskich, Cena Pen klubu a pod.), ale predovšetkým uctievanej vlastným – a početným – čitateľským publikom. Lipskej je cudzia precitlivelosť, jej lyrické opisy neobsahujú nijaké impresionistické nuansy – poetka píše”o tom, čo je podstatné rovnako zo sociálneho (teda v dimenzii mikro) zorného uhla” (Janusz Drzewucki).

            V lyrike Ewy Lipskej nás prekvapí dôkladnosť, s akou sa zakaždým konkretizuje lyrická situácia. Dej jednotlivých básní prebieha na presne určenom mieste: v škole, v múzeu, nemocnici, hoteli, na autorskom stretnutí či dokonca na športovom zápolení; zároveň vždy čitateľa osloví konštrukčná logika a významová jasnosť. Podľa nej „akoby sme sa všetci na seba podobali”, no pritom to vôbec neprekáža tomu, aby každý z nás bol iný, veď sme len „štipendisti času”, o nič menej reálni než chovanec Törless, Jozef K. či Leopold Bloom. Ale ak máme sami sebe porozumieť, musíme si napokon zastať sami proti sebe, tvárou v tvár, o to skôr, že jedinou mierou človeka zoči-voči osudu a náhode, zoči-voči životu a smrti je samota.

 

Karol Chmel

Gyűjtemény ::
Irodalom ::
Fordítás ::

minimap